BLOG-úvahy psychologičky

Z pohľadu človeka ide o pomerne bolestivý a domnievam sa, že nezvratný stav rozpadu ega.
O rozpade ega už zazneli mnohé slová, mnohé texty vypovedali o tomto zvláštnom procese.
Len v krátkosti sa zmienim, že na začiatku tohto procesu stojí zážitok smrti. Nie skutočnej
fyzickej malej smrti, ale zážitok veľkej duchovnej smrti. Mnísi túto veľkú smrť volajú tiež
umrieť sebe. Tejto téme sa budem venovať podrobnejšie inokedy. Po tomto zážitku nasleduje
postupné rozpadávanie sa všetkého pevného vo vnútri človeka. Nastáva rozpad jeho
myšlienkových vzorcov, štruktúr myslenia, cítenia a prežívania, rámcov, ktoré udržiavajú
stabilný obraz seba. K rozpadu dochádza pozvoľne, bez vynakladania akéhokoľvek úsilia.
Spočiatku ide o bolestivý proces a to z dôvodu sebazáchovy ega. Zjednodušene povedané, ego
sa bráni proti vlastnému zániku. Je to pochopiteľné. Totižto, vo svojej definícii má zahrnutú
funkciu vyčleňovania seba od okolia. Teda, čím pevnejšie sú hranice osobnosti, tým viac
rozumieme sebe, tomu kto sme a čo chceme. Po transcendentálnom zážitku dochádza
k priepustnosti hraníc. Domnievam sa, že tento stav je pokračovaním vývinových fáz človeka,
ktoré popisuje aj psychológ Erik Erikson. Podľa neho, ak nemáme zvládnutú predchádzajúcu
vývinovú fázu, nie je možné prejsť do ďalšej fázy. Týchto fáz popísal osem. Ak by som
nadviazala na jeho teóriu, povedala by som, že existuje ešte jedna fáza a tou je práve rozpad
vybudovaného a stabilného sebaobrazu. Ak však máme nespracované témy na ktorejkoľvek
vekovej úrovni, budeme sa k ním opakovane vracať, až kým nebudú plne vyliečené
a uvoľnené. Carl Gustav Jung hovoril o tieňoch, ktoré je potrebné inegrovať. Posledná fáza
vývoja osobnosti z môjho pohľadu nie je Integrita vs. Zúfalstvo, ako uvádza Erikson, ale
Rozpad osobnosti a Odovzdanie sa. Po túto poslednú fázu sa človek usiluje vlastnou vôľou,
čelí mnohým prekážkam a výzvam, ktoré je potrebné naplniť, či už cestou uvedomenia alebo
cestou utrpenia.
V poslednom štádiu vývinu osobnosti sa udeje niečo, čo azda nikto počas svojho života
nepredpokladá. Celý život usilujeme o pevnosť a stabilitu a zrazu sa máme Odovzdať? Pre
silné ego je to nepredstaviteľný akt. No existuje Vyššia vôľa, ako vôľa ega. Je to sila, ktorou
sme všetci priťahovaní k Tvorcovi všetkého. Jeho vôľa preberá v určitom momente
zodpovednosť za dané stvorenie. V tejto fáze (nezávisle na čase a priestore) sa uplatňujú iné
zákony, ako vo svete ega. Tieto zákony nepodliehajú schémam ani systému, ktorý má
tendenciu dovtedy vťahovať ego späť k nevyriešeným témam a tým pútať jeho pozornosť. Vo
fáze Odovzdania sa nie je odpor a nie sú ani prekážky. A čo je výsledkom toho stupňa rastu?
Je to Absolútne Bytie. Ale o tom nabudúce...

Zamysleli ste sa niekedy nad spôsobom nášho myslenia inak, ako sme bežne zvyknutí?
Kládli ste si niekedy otázku, či skutočnosť, ktorú žijeme, je skutočná? A ak je skutočná, do
akej miery je skutočná? Ak uvažujeme o tom, že vlastne nič s určitosťou neexistuje a že svet
je náš konštrukt utvorený v našej hlave, potom sa môžeme celkom ľahko domnievať, že
všetko je len ilúzia. Azda najprevratnejší je fakt, že si nemáme ako overiť, či to tak naozaj nie
je. Pretože vždy, keď sa začneme zamýšľať nad skutočnosťou, vychádzame zo seba, zo
svojho chápania vonkajších podnetov a z ich vysvetľovania podľa toho, ako nám dávajú
zmysel. Tým sa opäť dostávame k počiatku a následného bludného kruhu, pretože si opäť
vytvárame svoj vlastný svet a svoju realitu, v ktorej žijeme. Zaujímavé však je, že naše
vnímanie sveta je podobné, ako vnímanie nášho okolia, čím sa môže aspoň čiastočne potvrdiť
skutočnosť našej reality. Ale že je naozaj skutočná, opäť nie je možné dokázať. Pri tomto
spôsobe myslenia vzniká prirodzene otázka, či môj svet nie je jediný, ktorý existuje.
Domnievam sa, že ak sa chceme v našom svete aspoň čiastočne priblížiť pravde, musíme
uplatniť iné schopnosti ako racionálne a iný spôsob vedenia. Poznáte myšlienku, že čím hlbšie
vedec vidí, tým viac zbadá seba? V tomto pohľade vnímam hĺbku v zmysle, že čokoľvek
chceme popisovať a hodnotiť, vždy sa dotýkame našich skúseností. Dospievame k pravde,
ktorá je podmienená našim spôsobom poznávania. Uplatňujeme jazyk, zmyslové vnímanie,
pojmové uvažovanie, logiku a skúsenosti. Pri takomto vnímaní skutočnosti mi však nedá
nedotknúť sa aj iného spôsobu jej poznávania, ktorý nevychádza z jazykovej konceptualizácie
a ktorú je možné poznávať nie analytickým rozumom a aparatúrou časopriestoru ale
intuitívnou múdrosťou, ktorá umožňuje bezprostredné prežívanie reality takej, aká je, bez jej
popisovania.

Kladiem si otázky, akú rolu hrajú presvedčenia v našom živote, či aká by bola naša schopnosť
prežívania zážitkov bez presvedčení. Prichádzame vďaka nim o jedinečnosť zážitkov? Čo
existencia presvedčení hovorí o nás ako o ľudstve? Téma presvedčení je moja azda
celoživotná téma. Premieta sa nielen do môjho osobného ale aj pracovného života.
Domnievam sa, že je to jedna z najsilnejších tém, ktoré určujú, kto sme. Presvedčenia sú
súčasťou nás zrejme od nepamäti. Ich prítomnosť dáva zmysel a to najmä z hľadiska
bezpečia, určitého rámca, ktorý je kontrolovateľný. Pre identitu predstavujú stavebné kamene,
na ktorých môžeme stavať svoj svet. Dávajú nám nádej, že život máme vo svojich rukách a že
je predvídateľný. Domnievam sa však, že predstavujú obmedzenia, ktoré bránia v jedinečnosti
a v originalite vnímania. Predstavujú zúženie pohľadu nielen na svet, ale aj na nás samotných.
Každý náš postoj, náš skutok, či naše slová vychádzajú z určitého vzorca. Ak uvažujem
systemicky, ich zdrojom je pravdepodobne systém, ktorého sme súčasťou a od ktorého sme si
tieto vzorce požičali. Cieľom by teda mohlo byť rozpoznanie prítomnosti daného
presvedčenia a uvedomenie si jeho vplyvu na náš život. Myslím si, že určitá dávka bdelosti
voči ním by mala byť bežne prítomná v našich životoch, nie až keď naň majú negatívny
dosah. Domnievam sa, že každý človek má vo svojej výbave schopnosť rozpoznávať ich, no
nie každý túto schopnosť využíva. Čo nám bráni vnímať prítomnosť presvedčení? Je to pocit
ohrozenia vlastnej identity? Je možné, že ak začneme „spochybňovať“ náš postoj, môže to
celkom slušne otriasť našim bezpečným svetom.
To, či sme schopní vnímať prítomnosť vlastných presvedčení, ich prijímanie či odmietanie, sa
nevyhnutne prejaví aj v prístupe k iným ľuďom. Oslobodenie od presvedčení nám dáva
možnosť vnímať iného človeka takého, aký je. Dáva nám možnosť vnímať jeho kompetencie,
jeho hodnotu či jeho význam. Môžeme ho vnímať zo širšej perspektívy, pričom všetkým
súvislostiam nemusíme rozumieť. Neobmedzujeme ho našou optikou, cez ktorú sa na neho
pozeráme.
Omnoho dôležitejšie však vnímam nie to, či sme schopní oslobodiť sa od našich presvedčení,
ako to, či im rozumieme. Nie všetky musia byť nevyhnutne zlé, nie všetky musíme
odstraňovať z nášho života. Mali by sme si ich však byť vedomí. Vedomí, že sú našou
súčasťou, že nám poskytujú určitú istotu a predvídateľnosť situácií, že pre definovanie toho,
kto sme, sú dôležité. Z času na čas, najmä, ak neslúžia nášmu zámeru, je dobré pozrieť sa na
ich existenciu zblízka a naštrbiť ich totalitu.