Zamysleli ste sa niekedy nad spôsobom nášho myslenia inak, ako sme bežne zvyknutí?
Kládli ste si niekedy otázku, či skutočnosť, ktorú žijeme, je skutočná? A ak je skutočná, do
akej miery je skutočná? Ak uvažujeme o tom, že vlastne nič s určitosťou neexistuje a že svet
je náš konštrukt utvorený v našej hlave, potom sa môžeme celkom ľahko domnievať, že
všetko je len ilúzia. Azda najprevratnejší je fakt, že si nemáme ako overiť, či to tak naozaj nie
je. Pretože vždy, keď sa začneme zamýšľať nad skutočnosťou, vychádzame zo seba, zo
svojho chápania vonkajších podnetov a z ich vysvetľovania podľa toho, ako nám dávajú
zmysel. Tým sa opäť dostávame k počiatku a následného bludného kruhu, pretože si opäť
vytvárame svoj vlastný svet a svoju realitu, v ktorej žijeme. Zaujímavé však je, že naše
vnímanie sveta je podobné, ako vnímanie nášho okolia, čím sa môže aspoň čiastočne potvrdiť
skutočnosť našej reality. Ale že je naozaj skutočná, opäť nie je možné dokázať. Pri tomto
spôsobe myslenia vzniká prirodzene otázka, či môj svet nie je jediný, ktorý existuje.
Domnievam sa, že ak sa chceme v našom svete aspoň čiastočne priblížiť pravde, musíme
uplatniť iné schopnosti ako racionálne a iný spôsob vedenia. Poznáte myšlienku, že čím hlbšie
vedec vidí, tým viac zbadá seba? V tomto pohľade vnímam hĺbku v zmysle, že čokoľvek
chceme popisovať a hodnotiť, vždy sa dotýkame našich skúseností. Dospievame k pravde,
ktorá je podmienená našim spôsobom poznávania. Uplatňujeme jazyk, zmyslové vnímanie,
pojmové uvažovanie, logiku a skúsenosti. Pri takomto vnímaní skutočnosti mi však nedá
nedotknúť sa aj iného spôsobu jej poznávania, ktorý nevychádza z jazykovej konceptualizácie
a ktorú je možné poznávať nie analytickým rozumom a aparatúrou časopriestoru ale
intuitívnou múdrosťou, ktorá umožňuje bezprostredné prežívanie reality takej, aká je, bez jej
popisovania.
