Sú obdobia, ktoré nás zmenia navždy. Dni, na ktoré nikdy nezabudneme. Dátumy, ktoré sa nám navždy vryjú do pamäte. A nemusia to byť len narodenia detí. Existujú aj dátumy rozchodov, rozvodov či úmrtí. A potom sú obdobia, ktoré bolia tak dlho, až sa jedného dňa pozrieme do zrkadla a máme pocit, že už ani nespoznávame samy seba.
Aj ja som si prešla veľmi náročným obdobím. Obdobím plným trápenia, výčitiek, ponižovania a zranení. Bola som vo vzťahu, v ktorom som postupne strácala samu seba. Strácala som energiu, sebavedomie, radosť aj pocit vlastnej hodnoty. A najťažšie na tom bolo, že človek si často ani neuvedomí, ako veľmi sa mení, keď dlhodobo žije v prostredí plnom napätia, strachu alebo manipulácie.
Navonok fungujete ďalej. Chodíte do práce, staráte sa o rodinu, usmievate sa na ľudí. Ale vo vnútri ste unavené. Veľmi unavené. A cítite, že sa niečo láme. Že sa niečo mení, aj keď to nemusí prísť zo dňa na deň.
Ja som však zažila chvíle, keď som sa musela rozhodnúť okamžite: buď teraz, alebo nikdy. Chvíle, keď sa môj život rozdelil na všetko, čo bolo „pred“, a na neisté „po“.
Svoje rozhodnutie neľutujem. Ale úprimne? Ani dnes nemám pocit, že je všetko dokonalé. Stále existujú dni, keď sa vracia smútok, neistota alebo spomienky. Naučila som sa však jednu veľmi dôležitú vec: keď žena prejde ťažkým obdobím, nesmie prestať hľadať samu seba. Svoje stratené ja.
Sama viem, a mám to odžité, že v tých najťažších obdobiach máme ako ženy často tendenciu vzdať sa všetkého, čo nás kedysi tešilo. Prestaneme cvičiť, stretávať sa s ľuďmi, zanedbáme svoje záľuby a prestaneme sa o seba starať. Máme pocit, že na to nemáme silu alebo že na tom už nezáleží.
Lenže záleží.
Veľmi záleží na tom, aby sme si aj uprostred chaosu našli niečo, čo nám pripomenie, že sme stále tu. Že stále existujeme aj ako ženy, nielen ako partnerky, mamy, zamestnankyne alebo osoby, ktoré musia všetko zvládnuť.
Pre mňa boli záchranou malé obyčajné veci. Prechádzky. Pohyb. Písanie. Chvíle ticha. Horúca vaňa. Rozhovory s ľuďmi, pri ktorých som sa cítila bezpečne. A najmä postupné učenie sa, že mám právo postarať sa sama o seba bez pocitu viny.
Myslím si, že ženy nesú na pleciach obrovskú váhu. Roky starostlivosti o iných. Tlak byť silná. Tlak vydržať. Tlak neukazovať slabosť. A pritom cítime, že naše telo aj duša si pýtajú pozornosť. Že si zaslúžia viac. Že už nechceme len fungovať na autopilota.
Preto moja rada dnes znie: ak si v ťažkom období, možno nepotrebuješ veľký životný reštart. Možno stačí úplne malý krok. Ísť na chvíľu na vzduch. Pustiť si hudbu, ktorú máš rada. Kúpiť si kvety. Prečítať pár strán knihy. Zacvičiť si desať minút. Alebo si len konečne priznať, že si unavená a potrebuješ viac láskavosti voči sebe samej.
Veľké zmeny totiž často nezačínajú veľkými rozhodnutiami. Začínajú malými každodennými krokmi. Niekedy sú to práve malé večerné rituály — odlíčiť si tvár, dať si pleťovú masku, na chvíľu sa zastaviť — ktoré nám pripomenú, že aj my si zaslúžime starostlivosť.
Dnes už viem, že starostlivosť o seba je forma záchrany. Je to spôsob, ako si žena môže po všetkých pádoch pomaly poskladať samu seba späť.
A ja k tomu všetkému odporúčam aj terapie. Myslím, že práve vďaka nim som sa z mnohých ťažkých vecí dostala pomerne rýchlo. Terapie odhalili všetko, čo bolo roky skryté. Nevedomé vzorce správania, vplyvy detstva a výchovy, staré zranenia. Prisvietili na veci, ktoré boli dlho v tme.
Ukázali mi však aj niečo oveľa dôležitejšie. Že pod všetkými nánosmi zvonku sa skrýva úplne nová identita — ja. Konečne ja. Taká, aká som. So všetkými nedostatkami, ktoré som prijala. A so všetkými prednosťami, ktoré som si predtým ani neuvedomovala.
A ak si niečím podobným prešla aj ty, chcem ti povedať jedno: si silnejšia, než si myslíš. Si skvelá. Aj keď sa teraz možno cítiš zlomená, stále v sebe máš silu začať znova. Pomaly. Po kúskoch. Zaslúžiš si pokoj, radosť a nový začiatok. Držím ti palce.