Myslím, že každá žena raz príde do obdobia, keď sa začne pýtať sama seba: Je toto naozaj život, ktorý chcem žiť?
Možno tá otázka príde po štyridsiatke. Možno po rozvode, po odchode detí z domu, po vyhorení v práci alebo po vzťahu, ktorý nás viac bolel, ako tešil. A možno príde úplne obyčajne jedného rána, keď sa pozrieme do zrkadla a zrazu si uvedomíme, že sme sa celé roky starali o všetkých okolo seba a na seba sme akosi zabudli.
U mňa táto otázka prišla po veľmi náročnom období.
Prešla som si vzťahom, v ktorom bolo veľa bolesti, zranení, výčitiek, ponižovania aj chvíľ, keď som postupne prestávala veriť sama sebe. A práve takéto skúsenosti človeka prinútia premýšľať nielen nad tým, čo sa stalo, ale aj nad tým, prečo sme niektoré veci tak dlho tolerovali a prečo sme si niekedy mysleli, že musíme vydržať viac, než je zdravé.
Dnes už viem, že niektoré vzorce správania som si niesla so sebou možno oveľa dlhšie, než som si uvedomovala.
Že musím byť milá.
Že musím všetko zvládnuť sama.
Že nemám sklamať druhých.
Že keď sa niekto hnevá, urobila som niečo zle.
Že povedať „nie“ je sebecké.
Že žena má byť predovšetkým tá, ktorá sa o všetko a všetkých postará.
Veľa z týchto predstáv sme si možno priniesli z detstva. Videli sme svoje mamy, babky, ženy okolo nás a učili sme sa od nich, čo znamená byť ženou.
A pritom naše mamy často robili len to, čo vtedy vedeli. Žili v inej dobe, s inými možnosťami a často aj s inými očakávaniami spoločnosti.
My však môžeme niečo zmeniť.
Nemusíme opakovať celý príbeh po nich.
A nemusíme pokračovať ani v príbehu, ktorý sme si napísali samy pred dvadsiatimi rokmi.
Pretože po štyridsiatke už možno konečne začíname vedieť, čo nechceme.
A to je obrovský začiatok.
Začíname si nastavovať hranice. Začíname rozpoznávať, čo nám robí dobre a čo nás vyčerpáva. Učíme sa povedať „nie“ bez toho, aby sme sa za to hodiny obviňovali. A pomaly zisťujeme, že nemusíme svoju hodnotu dokazovať tým, koľko toho vydržíme alebo koľko toho urobíme pre druhých.
Aj ja sa to stále učím.
Nie je to tak, že jedného dňa človek všetko pochopí a od tej chvíle už nikdy nezapochybuje. Niektoré staré vzorce sa vracajú. Niekedy pristihnem samu seba pri tom, že sa znovu snažím byť tou, ktorá všetko zvládne.
Lenže dnes už sa viem zastaviť.
A povedať si: Počkaj. A čo chceš ty?
Možno práve toto je jedna z najväčších slobôd, ktoré nám zrelosť prináša.
Nie potrebu byť dokonalá. Ale odvahu byť sama sebou.
Už nemusíme byť ženou, ktorú od nás očakávajú ostatní. Nemusíme byť stále pekné, usmiate, výkonné, štíhle, úspešné a pripravené pomáhať všetkým naokolo.
Môžeme byť jednoducho my.
Môžeme začať behať, hoci sme nikdy predtým nebehali. Môžeme zmeniť prácu. Môžeme odísť zo vzťahu, ktorý nás ničí. Môžeme sa zamilovať. Môžeme sa naučiť niečo nové. Môžeme cestovať. Môžeme si dať kávu samy so sebou. Môžeme si konečne kúpiť tie šaty, ktoré sa nám páčia, bez toho, aby sme premýšľali, či ich ešte „môžeme“ nosiť.
A môžeme si dovoliť povedať:
Môj život patrí mne.
Chcem si vyberať ľudí, pri ktorých môžem byť sama sebou. Chcem robiť veci, ktoré ma tešia. Chcem sa starať o svoje telo, ale aj o svoju dušu. Chcem mať hranice. Chcem sa smiať. Chcem skúšať nové veci. A keď niečo nebude fungovať, chcem mať odvahu povedať: Takto už nie. Skúsim to inak.
Možno toto je ten skutočný reštart. Nie stať sa niekým úplne novým, ale konečne sa vrátiť k sebe.
K tej žene, ktorou sme boli predtým, než nám život povedal, aké by sme mali byť.
A možno je najvyšší čas zistiť, aké chceme byť my samy. ❤️